pondelok 9. októbra 2017

Žiadna vodka, vodička!

Stála som na cvičisku a triasla sa. Od zimy, od nervov, od pocitu, že neurobiť cvičisko na druhýkrát by som neuniesla. Za ten prvý raz môže moja nepozornosť, nepripútala som sa. Ale akú mám garanciu, že dnes neurobím ďalšiu takúto chybu? Alebo rovno zložím nejaký kužeľ... Scenáre si v mojej hlave žili vlastnými životmi a ja som sa pozerala na Veroniku, ako sa snaží netrafiť kužeľ za ňou aj keď rovno na ten kužeľ cúvala. Očividne tiež čakala na zázrak a nevedela sa zmieriť s realitou, teda že je kužeľ proste v ceste. Po ôsmich minútach to spravila. Zaparkovala a vypla motor. Prichádzam na scénu ja, ako posledná z troch ľudí. V celom svojom živote som sa necítila menšou ako v tú chvíľu, keď som sedela za volantom a rozheganým chodidlom púšťala spojku. 

Slalom - výborná. 
Kolmé parkovanie - dobrá. Neodhadla som jeden meter od tyčiek a musela som sa vrátiť. Už pomlčím o tom, že zo mňa vyšla slovná zásoba najnižšej vrstvy a kužeľu som patrične vynadala do ženského orgánu, pričom som celý proces parkovania definovala v zmysle, že to môžem osúložiť. Ale dobre, bola som dnu. 
Priečne parkovanie - výborná. 
Garáž - výborná. 

Potrebovala som kyslík. Vzduch. Nahmatala som kľučku na dverách a periférne sledovala, že policajt ide smerom k môjmu auto. Inštruktor mu bol v pätách. "A ty kam ideš?" ozvalo sa inštruktorovo cholericko. "Nejdem do autoškoly?" ani som sa na nich nepozrela. "Nie, ideš na jazdu," a nastúpil mi do auta. "To už teraz?" nová vlna paniky, vitaj. Ľavá noha sa mi stále triasla a klepala a nemohla za to spojka. To najobávanejšie som však mala za sebou. Takže som poslušne zostala sedieť a zhrnula si spoločne s inštruktorom základné pokyny - toto znamená spomaľ, toto zrýchli, toto smerovka, keby ti ušiel niekam pedál, nepýtaj sa, kde je, to som ja. Dohodnuto, podtrženo, policajt nastúpil do auta a ja som sa vybrala cestou-necestou brázdiť ulice mesta. Všetko bolo hladučké a hebučké, najprv noha na spojke ťažká a samotná spojka sa mi menila na žeravý uhoľ, tak rýchlo som od nej dávala nohu preč, ale po pár kilometroch náš vzťah ochladol a ja som to úspešne zvládla až na samý koniec. Podpísala som nejaké papiere, vystúpila rovno do kaluže (lebo ako si zastaneš, tak to máš) a utekala šrégom cez celé mesto na mestský úrad. Pani pri okienku som pobavila, vraj kedy som dostala ten papier o získaní vodičáku. "No, dnes," poviem. "Teraz akurát idem z jazdy." A ona sa usmeje a vraví mi: "No ale to musíte počkať, kým nepríde na stanicu a nenahlási to do systému, teraz vám ešte vodičský vydať nemôžem, príďte až poobede." Poobede som neprišla, roztápala som sa v delíriu z toho, aká som frajerka. A ako ešte stále neviem zvládať stresové situácie. Najnovšie ma pri nich klepe. Čo sa človek nenaučí z druhého pokusu o vodičský preukaz. 

streda 4. októbra 2017

Mám pre teba prekvapenie

"Zlatik? Kde si?" 
Bolo 17:50 a my sme mali za úlohu prejsť dvadsaťminútový úsek k študentskému rádiu za desať minút. Zmierila som sa s tým, že nestíhame. Ale kúpiť rožky v potravinách na námestí sme skrátka museli, máme predsa svoje priority. Šťastím a náhodou v jednom bolo, že deň predtým, keď som mala len jednu smiešnu prednášku za celý deň, som bola blúdiť po námestiach Olomouca. Horné námestie je to dole, Dolné námestie je to hore, hľadaj záchytné body, Telepizza, múzeum, Olomoucké Tvarůžky, ikstá fakulta po ceste, zapamätaj si záchytné body. Takže na druhý deň som nemala problém dopraviť seba a svoju spolubývajúcu (a kolegyňu, ako to tu radi nazývajú) zároveň na pasovací večierok pre nováčikov študentského rádia. Akurát že tie rožky, no, a namiesto polhodinovej cesty s dobrou časovou rezervou mi v konečnom dôsledku v hlave hlásilo aspoň desaťminútové meškanie na akciu. Keď v tom sa ozval Frank Sinatra a jeho ram-tam-táraram-ram-tam-táraram a na displej vyskočil zhluk mojich obľúbených písmen - Z L A T I K. 

Tušila som to. Šiesty zmysel ma tľapol po zadku už o pol jednej poobede. Príde. 

"Som na ceste na to stretnutie z rádia." 
"To máš už teraz? Však až o ôsmej si vravela, že to má byť."
"Nie, je to od už od šiestej."
"A koľko to bude trvať? Kedy prídeš na intrák?"
"Ja neviem, okolo siedmej, ôsmej...? Prečo?"
"Len tak."

Len tak pre mňa znamená asi toľko ako ženské dobre v hádke s manželom. V oboch prípadoch to nie je myslené vážne. 

"Zlatko kde si?"
"V Žiline, prečo sa pýtaš?" (prezradil ho smiech)
"Nie, nie si v Žiline. Si tu, však?"
"Nie zlatko, čo by som tu robil, som v Žiline."
"Tak prisahaj na môj ľavý cecok že nie si v Olomouci."
"Prisahám, že nie som tam kde ty."

Kaboom! Čo to bola kilometrová vzdialenosť v tom momente? Jasné, že bol tu. Ten chlap by mohol ísť za právnika aj bez vysokej školy a každý by mu pomyselný titul uveril. Strategická formulácia viet, jasné, že bol tu. Začalo sa vo mne biť svedomie. Vykašľať sa na pasovací večierok a utekať pred internát? Ale čo ak ma po zadku tľapla realita, len tak, aby som nezabudla, že namiesto prechádzania sa po Olomouci, by som mala už konečne začať písať spravodajské články, a ja ho teda pred tým internátom nenájdem? Bila som sa s pocitom sklamania a pocitom holého faktu, že je naozaj tu. Neviem, ktorý z tých dvoch vyhral, ale pasovací večierok bol pre mňa skôr utrpením ako zábavou. Stŕpnuto som sedela na stoličke v komornom prítmí svetla a hompáľala pravou nohou preloženou cez ľavú, s mobilom v ruke. Nebol tam signál, štúdio bolo v suteréne. Odtikalo šesť hodín a nikto ešte nezahájil stretnutie, bola som nervózna a rozptýlená ako molekula plynu medzi molekulami iného plynu. Jasné, že bol tu. Tak čo tu ešte robím? 

"Myslíš na Mira, však?" poznamenala Simonka, moja spolubývajúca, keď pohľadom kopírovala pohyb mojej pravej nohy. 

Sporadicky som si vypočula inštrukcie k fungovaniu celého systému, poslušne som si po úvode naliala víno, naoko flegmaticky sa hneď ako druhá podpísala na stenu, oddane zložila rádiovú prísahu a ciao mio. 

Volám.

"No ahoj, už sme skončili."
"Už? Dúfam, že si neodišla kvôli mne skôr."
"Nie, určite nie. Už si idú len niekam sadnúť."
"Aha. Ideš už na izbu?"
"Áno, ja už idem na izbu pomaličky, aj so Simčou."
"Dobre zlatko, tak keď prídeš prezvoň, zavoláme si. Idem si zatiaľ asi ľahnúť, znova mi je divne."

Ulica prišla, trvala a zmizla. Nová ulica prišla, chvíľku trvala a za zákrutou ju vystriedala ďalšia. Fakulta, obchod, kaderníctvo, všetko ako v metrixe. Červená na semafóre mala rovnakú farbu ako zelená. A v hlave jediné - čaká ťa. Pilcherovej romány sú úbohým detským komiksom oproti tomu, čo všetko sa stihlo stať v atmosfére za jediný okamih, kedy som zabočila za roh internátu a kráčala po chodníku ku vchodu. 

Postava v čiapke. Dlhá čierna mikina. Burton. Červené Niky. Ruksak na chrbte. Sluchátko trčalo von z mikiny. Ešte stále voňal po cigaretách. 

Rozbehla som sa k nemu. Vletela som mu do náručia. Rozplakala sa. Jasné, že bol tu. 

Vystriedali sme dva študentské pajzle, minuli adekvátne množstvo peňazí a noc bola zrazu oveľa krajšia ako hociktorá iná. O pol jedenástej som ho odprevadila na vlak. Chcela som sa scvrknúť ako Alica z Krajiny zázrakov, aby som sa vmestila do jeho ruksaka a mohla ísť s ním, byť s ním. Ale pusa mi nateraz musela stačiť. Nastúpil do vlaku. Kývala som. Zmizol mi z dohľadu a ja som sa obzrela. Zrazu z vlaku vyskočil, dal mi ešte jednu pusu. Sprievočička ho prekliala pohľadom a pozrela na neho: "Tak idete či čo?" Mávala som, dokým vlak neodišiel a bolo mi srdečne jedno, že ho nevidím kvôli zatemneným oknám. A potom bol preč.

"To bylo tak hezký."
otočím sa smerom k lavičke vedľa seba
"Říka že to bylo hodne hezký jak vyskočil z toho vlaku jen pro pusu."
"No, to áno, to naozaj bolo."
"Mně se to strašně líbí, takovýhle romantickí kluci, taková stará škola." 
Dievča zmaľované viac ako chodník pred materskou školou. Ale so srdcom na správnom mieste. 

Na izbu som prišla po jedenástej. Peši som vyšľapala schody na šieste poschodie, ako vždy. Sadla som si na posledný schod a usmievala sa. Jasné, že bol tu. Stále bol tu, aj keď v reálnom svete bol už niekde na slovensko-českých hraniciach. Ale stále bol tu. A ja som sa stále usmievala.  

utorok 3. októbra 2017

Zastav sa, usmej sa a rozprávaj

Čo by ste spravili, keby vás niekto zastavil na ulici a povedal vám, že sa s vami chce porozprávať? Nejaká pofidérna existencia s foťákom v ruke si vás na záver chce aj odfotiť. Dovolili by ste jej to?
Kto by povedal "nie", ruku hore. Kto by sa zahral na ignoranta, ruku hore. Kto by povedal "áno", úsmev, prosím. 
To, čomu sa snažím venovať tento článok, sa nazýva Humans of Olomouc. Celý projekt stojí na koncepte Humans of New York, ktorému bol vdýchnutý život ešte v roku 2010 mladíkom zvaným Brandon Stanton. Jeho zámer bol kreatívny - vyfotiť 10 000 Newyorčanov priamo na ulici, v prostredí veľkomesta, a vytvoriť tak katalóg so sériou fotografii obyvateľov New Yorku. Akurát že v celom procese fotenia sa odvážny mladý Brandon s ľuďmi zarozprával a jeho empatické, sociálne cítiace alterego dostalo potrebu podeliť sa s rozpovedanými životnými príbehmi Newyorčanov s ďalšími Newyorčanmi. Výsledkom bola fotka s popisom obsahujúcim pár viet o živote náhodného okoloidúceho obyvateľa New Yorku. 
Niet divu, že takýto zaujímavý nápad nezostal nepovšimnutý. V súčasnej dobe existuje veľa ľudí, ktorí v mieste svojho bydliska zakladajú rovnaký projekt, s rovnakým názvom - Humans of Praque, Humans of London, Humans of Amsterdam, Humans of... Humans of Olomouc. 
Myslím, že predovšetkým Humans of Olomouc stojí za povšimnutie. Je to dôkazom toho, že aj v malom mestečku sa nájdu ľudia, ktorí sa radi podelia so svojim životným príbehom a darujú emóciu neznámemu okoloidúcemu. Žijeme v konzumnej dobe, kedy sa bojíme venovať svoj čas jeden druhému, lebo samy máme pocit, že ho nemáme dostatok. Nie je preto krásne vidieť, že ešte stále sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí si svoj deň ukrátia o pätnásť minút a prezradia napríklad svoju najkrajšiu spomienku z detstva, alebo si zaspomínajú na svoju mladosť, no zároveň sa neboja zájsť aj do temnejších uličiek svojej minulosti? Pre mňa je to dôkazom toho, že všetci sme len ľudia, všetci sme smutní, veselí, nahnevaní, unavení... Všetci sme si niečim podobní. Stačí len nebáť sa prejaviť ľudskosť a záujem hoci aj náhodnému okoloidúcemu. 
Práve z tohto dôvodu som dostala chtíč propagovať Humans of Olomouc a pripojiť k článku aj ukážky toho, ako celý projekt vyzerá. Ak by vás teda niekto zastavil na ulici a chcel by "sa s vami porozprávať", usmejte sa. Na Facebooku predsa nechcete vyzerať ako sériový vrah, hm? 

Simona, 19 let:
„Moja najlepšia kamarátka mala vždy rada Terryho Pretchetta. Jedného dňa ma k tomu dokopala a požičala mi Erica, čo je asi najznámejšia kniha od Terryho. Keď som si to prečítala, zamilovala som sa do jeho kníh a písania. Začala som čítať aj o Terrym samotnom. Dozvedela som sa, že keď mal 17 rokov, začal pracovať ako novinár pre jeden denník. Hneď v prvý deň vraj uvidel mŕtve telo a tak som sa rozhodla, že aj ja by som chcela byť ako Terry a pokúsiť sa ísť v jeho stopách. Jedného dňa možno budem taký spisovateľ ako on. Okrem toho, vždy ma bavilo písanie, no človek nemá záruku že sa tým dá užiť. Ale pri novinárčine ti vždy platia mesačne (smiech). Okrem toho som chcela nejakú zaujímavú prácu, dobrodružstvo, a napadlo mi, že novinárčina má k tomu najbližšie.“


streda 27. septembra 2017

Nie som Layla



Plížim sa domov, snažím sa nefajčiť, pravidelne piť kofeín a vyzerať ako človek.
Ja na tieto veci fakt nie som. 

nedeľa 24. septembra 2017

Kupéčko

Kým si,
keď vojdeš do poloprázdneho kupé,
v ktorom sa aj tie tri páry zanedbateľných očí do teba hlboko oprú
a ty sa bojíš,
že ti na čele zostanú vypálené krátre ako od samopalu
s kalibrom toho najlepšieho rázu?

pondelok 18. septembra 2017

Aj veľké dievčatá plačú

Internátny život je v plnom prúde. Vďaka bohu za kávu a cigarety. 

"Ahoj, prišla som sa len spýtať, či nemáš chuť ísť s nami na tú welcome párty pre prvákov."
"Víš co, asi né, moc se mi nechce. Nejradší bych se zbalila a jela prič."

Tak nie som sama, ktorá to tak cíti. Ale vraj je to normálne, vraj je to súčasť adaptácie sa na nové prostredie. Vraj je normálne chvíľku sa cítiť sama. Vraj nájdem "svojich" ľudí. Vraj sú začiatky vždy najhoršie. Vraj som šikovná a zvládnem to, aj keď som hneď v prvý deň príchodu chytila záchvat paniky a úzkosti a všetkého diabolského. Vraj je normálne byť chvíľu sklamaná. Niekedy som naozaj úprimne vďačná za Facebook a moju maminu. Keď som už pri tom všetkom, čo sa považuje za "normálne", normálnym teda je aj to, že ju nie vždy počúvnem. Som zástancom motta: "Uč sa na vlastných chybách." Ale nejaký tichý alarm v mojom už beztak pochrámanom charaktere svieti načerveno - Aspoň raz ju počúvni! A tak som sa rozhodla, že to nevzdám po dvoch dňoch. 

Priznám sa, je mi smutno, a smejte sa mi. Je to fakt. Som v "meste študentov" kde premávajú dokonca aj električky a denne vídam závratné množstvá nových tvárí. Niektoré vyzerajú celkom priateľsky, možno by som ich aj oslovila, keby sa neponáhľali na prednášku alebo seminár a ja by som stále nemyslela na to, ako sú na tom veci doma. Nepotrebujem psychológa na určenie dôvodu, pretože viem, že prsty v tom má moja snaha byť na troch miestach naraz a nič nepremeškať. Realita, žiaľ, nie je metrix, takže by som sa čím skôr mala naučiť uspokojiť sa s "tu a teraz". 

Mám za sebou aj prvú wifonkovú večeru. Ešte sa snažím šetriť. Zajtra mám prvú hodinu, ale nie som si istá že ma zbaví pochýb o tom, či som urobila dobre, keď som sa rozhodla spakovať sa tak ďaleko od domu. Som ohavný typ človeka, naozaj. Mám zvláštne motivácie, hnať sa za tým, čo vyslovene nie je možné dosiahnuť, vlastniť alebo zažiť. A potom som sklamaná, deprimovaná a frustrovaná z toho, koľko času strácam ničím. Možno sa tak trochu bojím, že aj toto raz zaznamenám ako stratu času, ale vraj mám pred sebou to najkrajšie obdobie života. Pre túto chvíľu som sa rozhodla tomu veriť. 

Nie som pesimista, aj keď tento argument momentálne nemôžem relevantne podložiť. Celé som to ale uzavrela s tým, že všetko je to o zvyku. A o schopnosti pretancovať aj búrku. 

sobota 16. septembra 2017

Budíček

Už od rána mám pocit, že je nedeľa. Prvá myšlienka ráno bola tá, že som neuveriteľne nezodpovedná kreatúra. Vraj, zíde z očí, zíde z mysle, preto sa povinnostiam príliš do tváre nepozerám, aby som sa nimi nemusela príliš zaťažovať. A potom sa stáva to, že ráno sa strhnem zo spánku. Bohvie prečo, buď a) som bola ohavne spotená, b) som si necítila nohy a ruky od ranného chladného vzduchu ťahajúceho z pootvoreného okna, c) alebo ma dobehla realita, chytila za golier, oprela o stenu a obrala ma o dva či tri zuby. Už zajtra odchádzam na internát, nie som ani len pobalená, nemám prachy na zaplatenie prvého mesiaca, nemám založený český bankový účet, ale najhlavnejšie z hlavného, nemám záujem tam ísť. Keby som v to dnešné ráno zavrela oči a otvorila ich až v júni budúceho roku, čo by sa stalo? 

Tu nejde o moju nerozhodnosť, skôr o protichodnosť mojich pocitov. V žalúdku mám farebné poletujúce motýliky od vzrušenia. Konečne sa budem rozprávať s ľuďmi, ktorí budú zdieľať nadšenie z obyčajných slov a vetných konštrukcii. Na druhej strane sa mi nechce vyliezť zo svojej zóny komfortu a začínať všetko nanovo. Preto som sa rozhodla na celú záležitosť zvanú "vysoká škola" nemyslieť. Akože sa nič nemá stať. Akože je všetko po starom. Akože som dospelá.